Choď na obsah Choď na menu
 


Malokarpatský dogtreking 2012

Tesne pred štartom sme dostali popis trasy na papieri, vypočuli sme si krátky komentár spolu s ktorým sme prešli celú cestu cvične prstom po mape a mohli sme vyraziť. Štartovali sme postupne, aby sme sa ľahšie a rýchlejšie rozptýlili.

img_2255.jpg zdroj http://tsp.rajce.idnes.cz/Malokarpatsky_dogtrekking,_MINI,_MID,_15.09.2012

Údolie Železnej studničky sme prešli pomerne rýchlo. Hnal nás najmä ranný chlad a tak sme sa aj s pudíkom snažili čím skôr zahriať. Lotynke zima nebola, ona sa ponáhľala z princípu .

Mňa chytila prvá kríza ešte pomaly na dohľad od štartu. Nohy oťaželi, psiská zavadzali... Predstava, že som prešla asi tak sedemdesiatinu trasy mi nerobial dobre :D. Ale už viem, že tieto krízy rýchlo pominú a tak sa aj stalo už o kilometrík ďalej a potom sa nám išlo skvele.

Takmer všetci rýchli pretekári nás popredbiehali v lese nad lanovkou, ešte pred prvým kontrolným bodom. Bol to veľký moment, pretože moje psíky si uvedomili, že sme na preteku a začali to brať vážne. 

Na konci sa tlačia na stranu, pretože cestička bola v tvare podkovy a oni mali pocit, že keď zbehneme do hlbokej príkrej rokliny, a vyštveráme sa na náprotivný svah na chodník, ušetríme čas...

V tejto prvej časti treku, v príjemnom lese, sme ešte stretávali kamarátov. Občas sme si krátko pokecali a nechali sme sa obehnúť, alebo sme odbehli ďalej dopredu my. Až sme prišli k prvému kontrolnému bodu, na hranici lesa a civilizácie, na rázcestník Pekná cesta. Na smerovníku boli zavesené špeciálne klieštiky, ktorými sme orazili vyfasovaný papierik s našim menom, na dôkaz, že sme tadiaľto prechádzali.

Pokračovali sme po Peknej ceste. Je to asfaltka bez chodníka, ale prechod bol príjemný, pretože sme nestretli jediné auto. Prvý úsek bol obývaný, a ako sme stúpali vyššie, domov ubúdalo. Tu niekde nás obehli poslední bežci a po druhom kontrolnom bode- Spariská, sme osameli. Asfaltka pokračovala až po Zbojnícku studničku, kde sme z nej odbočili na zelenú značku.

V itinerári bol trochu strašidelný popis varujúci pred riedkym značením a neprehľadným terénom, ale našťastie sme nemali najmenší problém s orientáciou. Bol to najkajší úsek trate! Chodníček úzky, okolo bujne zarastajúci polomový les. Vyvrátené korene, staré drevo a kopec mladých stromčekov bojujícich medzi sebou o priestor. Vôbec som toto miesto nepoznala a naozaj som si užila zmenu oproti upravenému bratislavskému lesoparku.

Zelená nás doviedla až na tretí kontrolný bod, Bystrické a z neho na Biely Kríž, z ktorého sme sa mali spustiť dolu do Rače. Tu som si uhnala neskutočnú svalovicu. Cesta dolu bola poriadne dlhá a pomerne strmá. Ja ako neskúsený dogtreker som psíky nechala ťahať ma. Nikdy som neschádzala tak dlhočizný kopec s pripnutými psami- na obyčajných prechádzkach chodia navoľno. Už v tretine kopca sa mi roztriasli kolená a nohy prestávali poslúchať, akoby ani neboli moje. Vôbec neviem ako sme zišli, spomínam si len ako som sa modlila sa, aby sa mi nepodlomilo koleno.

V Rači nás privítala živá kontrola, ktorá ponúkala burčák. Strášne by som si dala, ale v tom prípade by som v Rači musela skončiť, pretože aj bez alkoholu som mala pocit, že ma nohy vôbec neposlúchajú :D. Ďalšie pokušenie ma čakalo kúsok ďalej, keď naša trasa viedla skrz stánky s občerstvením vrámci práve prebiehajúceho račianskeho vinobrania.

Na začiatku lesa sa mi podarilo poblúdiť. Tým, že je to hneď na Račou tam bolo množstvo chodníčkov, a ja som si nevšimla, že jedna z cestičiek odpájajúcich sa od priameho smeru je tá moja, s modrou značkou. Zavážilo aj to, že už som tu kedysi šla, a mala som pocit, že odbočka je až ďalej a výraznejšia. Po pár desiatkach metrov som si uvedomila, že idem zle a tak sme sa vrátili. Akurát psíky nejak nepochopili, že sme stratení a potrebujem sa rozhliadať po značke a neskutočne sa mi plietli pod nohy. Zákony schválnosti, všade inde cupitali vpredu na napnutých šnúrach. Ak sa neplietli pod nohy, tak sa ma snažili stiahnuť po príkrom hlinenom svahu do potoka a keď som im vynadala aj za to, začali si hľadať paličky, ktorými sa mlátili navzájom, plietli ich do šnúr, alebo sa o nejakú extra dlhú hádali. Tak sa psíky pohrali, ja som si zanadávala až sme našli našu odbočku a už bol zase kľud. Konečne sme stretli iného dogtrekera, Amaguk s Tesákom, no rýchlo sme sa im vzdialili.  

Vrátili sme sa lesom na Spariská- druhý kontrolný bod bol zároveň aj piatym a z neho nás magistrála doviedla až na Kamzík. Pred posledným úsekom- nepríjemným klesaním dolu na Železnú studničku sme sa aj so psami občerstvili v bufete. Zatiaľ nás dobehol Tesáčik a už spolu sme sa vrátili na základňu.

 img_2472.jpg

Aby som to zhrnula, prešli sme 35km na 6hodín 19min. Psíky unavené neboli, v cieli prekvapivo ani ja, zato na druhý deň som sa zobudila s obrovskou svalovicou. Ak budem chcieť ísť ešte niekdy na trek, budem si musieť častejšie pripínať psov do postrojov :D Na prvý pohľad sú ťahajúce psy pomoc, no ísť taký kus sveta zapretý v záklone je naozaj fuška. Myslia si to aj moje prsty na nohách, dva chudence zmodrali :D 

Podľa očakávaní bol pre mňa dogtrekk obrovským zážitkom. Prejsť si stanovanú trasu sama, len ja a moje psy bolo úžasné! Nikdy by som sama od seba, mimo súťaže neskúšala prejsť 35km. Bežná túra je pauzička tu, a fotenie tam. Tu sme jednoducho šli.

 

reportáž http://www.stv.sk/online/archiv/televikend

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.